Bumpkin tattoo: Dnes aj víly môžu mať tetovanie
Od klasického oldschoolu a realistiky sa dnes presunieme do tak trochu rozprávkovej ríše plnej kvetiniek a zvieratiek. Vyspovedali sme Lucy a Richarda z Bumpkin tattoo (Trnava), aby sme sa dozvedeli ako vznikajú ich „kreslenky“.
Skúste opísať, ako to vlastne celé u vás prebieha. Ste dvaja, ale tetuje iba Rišo.
Lucy: Richard v jednom rozhovore spomenul, že kto bude mať záujem mať kreslenku od nás, nech napíše a poskytneme bližšie info. Je to osobný proces zahalený rúškom tajomstva (haha, nie celkom, mnoho ľudí už vie ako fungujeme). Proces je o tom, že tvorím ja, Richard tvorí, a to všetko na základe predstavy klienta… A niekedy len na základe našej predstavy a úprimne – to vždy dopadne lepšie. Niekedy sa nám totiž stane, že vieme lepšie, čo klient chce, než on sám.
Richard: Keď sme začali, nemali sme hneď tetovacie štúdio, ale pracovali sme v súkromných priestoroch. Samozrejme, všetko bolo „košér“, hlavne čo sa týka hygieny a čistoty. Z toho dôvodu sme museli každé tetovanie konzultovať len elektronickou poštou, či telefonicky. Vymysleli sme si taký, asi už väčšine známy, dotazníček. No a ten používame dodnes. Náš dotazník je niečo, ako zadanie pre nás, a tiež dokument, ktorý nám o klientovi napovie to, čo potrebujeme k tvorbe návrhu. Takže potom aj hotový návrh posielame na schválenie klientovi emailom, no a následne dohodneme termín, cenu a umiestnenie tetovania. Samozrejme, detaily väčšinou riešime na mieste, no väčšinou to dotiahneme do konca bez toho, aby k nám musel klient cestovať ešte pred definitívnym termínom tetovania. Šetrí to čas oboch strán. Je to fajn.
Lucy, kde čerpáš inšpiráciu na svoje návrhy? Téma je daná zákazníkom, ale samotný návrh už je v tvojich rukách.
Lucy: Toto je veľmi zložitá otázka a ja by som sa len opakovala a spomínala dokola to isté: ráno, káva, ranná rosa, Dasty a Leo, drobné pozdravy od priateliek, Richardove zamračené čelo, záhrada a čerstvý vzduch, pastelky a zlomená ceruzka. Inšpirácia je všade. Ja nie som náročná, stačí mi málo….
Richard: Lucy proste pozná nejaké tajné dvierka do rozprávkových svetov. Vnímam to odkedy ju poznám.
Lucy, väčšina tvojich návrhov sú kvety, zvieratká,… pozitívne veci. Našiel som však vo vašom archíve aj tetovanie plynovej masky + kalashnikov. Takýchto „temných“ tetovaní je tam minimum. Je to preto, že od takých tetovaní zákazníkov odhovoríte a odnesú si tetovanie s pozitívnym nádychom, alebo za vami s požiadavkou na takéto tetovanie už ani nechodia?
Lucy: Okolo nás je taká skupinka – skupina ľudí, ktorí mnohokrát hľadali roky tetovanie, ale nič sa im nepáčilo, lebo hľadali čosi iné. Čosi s atmosférou. Čosi, čo zacinká v nich a povedia si „áno, toto!“ Dnes aj víly môžu mať tetovanie a tak našli nás. Keby Richard viac kreslil, určite by sme zas oslovili iné spektrum publika, prehĺbili by sme a obohatili našu tvorbu…No myslím, že smerom temných a dark tetovaní nepôjdeme nikdy. Tvoríme to, čím sme, máme radi čistú energiu. Pokiaľ sa vyskytne u nás v portfóliu niečo „chlapsky vážne“, vždy za tým stojí Richard. Som rada, že sa realizujeme dvaja. Potom to nie je taká nuda.
Richard, stalo sa ti niekedy, že by sa ti nepáčil návrh od Lucy?
Richard: Samozrejme. Veľa návrhov z Luckinej tvorby je vlastne zhmotneným dialógom medzi ňou a klientom (väčšinou ženským klientom) … a ja tomu obrázku akosi neporozumiem. Vtedy prichádza čas, kedy sa k tetovaniu staviam čisto technicky bez nejakých pocitov a snažím sa v ňom urobiť aspoň pár zaujímavých detailov, z ktorých mám potom super pocit. Klient je potom tiež spokojný, pretože som dal jeho tetovaniu trochu iný rozmer, než je na papieri.
Lucy: Zdržím sa komentáru, lebo by to bolo na pár riadkov. Za seba len toľko – mnohé sa mu preveľmi nepáčia, je chlap a tým pádom by bolo divné, keby sa mu všetky páčili a bol zo všetkými stotožnený. Mňa však mnohokrát tlačí predstava klienta a tiež nemám na výber….
návrh od Lucy
Richard, vytetuješ vždy návrh presne tak ako ho Lucy navrhne, alebo do toho dávaš aj niečo svoje?
Richard: Tak trochu som na to odpovedal v predchádzajúcej odpovedi. No priznám, že asi deväť z desiatich tetovaní zmením v detailoch. Väčšinou ide o vyfarbované plochy, či štruktúru pozadia, alebo aj trochu vyčistím linky, pretože veľa návrhov od Lucy je vlastne rýchla skica. Skôr ide o technické úpravy, nie o zmeny vo význame motívu.
Realizovaný návrh
Viete si predstaviť, že by Lucy navrhovala pre nejakého iného tatéra a ty Rišo by si tetoval niekoho iného motívy?
Lucy: Nie, to si nepredstavujem…Zapadlo do seba všetko ako puzzle zlepené silným lepidlom.
Richard: Nie. Len svoje.
Čo sa týka vašich klientov, čo odmietate? Čo od vás chcú, čo nespravíte?
Lucy: Niekedy sa nezhodneme na mieste, na motíve. Niekedy urobím motív a klient sa neozve. Nerobíme už prerábky, pretože to bolo pre mňa náročné, čo sa týka motívov. Klient mal úplne inú predstavu o tom, čím tetovanie prekryť a ja som videla tie chabé možnosti, čo a ako tam umiestniť, čo by tam bolo pekné a tetovateľné… a tak sme sa zväčša nedohodli. Druhá vec, okrem svojich originálov netetujeme nič iné. Richard vám určite prezradí viac…
Richard: Odmietame hlavne požiadavky, z ktorých máme pocit, že nás neuspokojí konečný výsledok. Pravdou však je, že platí klient. OK, ale v tom prípade môže zaplatiť hocikomu inému, komu na tom pocite nezáleží. Je dôležité stáť si za tým, čomu umelec verí. Je to len môj názor. A konkrétne? Často odmietame dopyt súvisiaci s fontom. Texty proste nerobíme. Považujeme tetovanie za druh výtvarného spracovania, takže texty nechávame básnikom. Často sa snažíme ľuďom vysvetliť aj vhodné umiestnenie daného tetovania. Nie všetko vyzerá dobre na akomkoľvek mieste na tele. Ak neuspejeme, radšej klienta odmietneme a odporučíme návštevu iného štúdia. Tiež často odmietame požiadavky na pretetovanie anomálií na koži, či viditeľné „poruchy krásy“ pod kožou.
Ak by sme brali ako merítko úspechu počet followerov na Facebooku tak, 15.000 ľudí (v čase vydania článku) je pre štúdio, ktoré funguje 2 roky super. Aké je vaše tajomstvo úspechu?
Lucy: Pracovať.
Richard: To je skôr otázka na ľudí, ktorí ten palec hore dali. Zrejme robíme práve to, čo sa im na nás páči. A tiež myslím, že nie je žiadnym tajomstvom, že ak chce mať akýkoľvek projekt publikum, ktoré ho sleduje, treba ho aktívne prezentovať a ukázať, že je to živý organizmus. A na oplátku je potrebné sa im odvďačiť.
Obaja ste sa v minulosti venovali výtvarníctvu, resp. umeniu?
Lucy: Ja som študovala na UKF v Nitre kombináciu výtvarná výchova a anglický jazyk, takže sa viacmenej pohybujem od školy v „umení“. V roku 2007 som si vytvorila značku LucyHudec a tvorila a tvorila…až som sa pretvorila do Bumpkinovej z Bumpkin tattoo.
Richard: Aktívne sa tvorbe venujem od obdobia, keď som stretol Lucy. Je to už viac ako desať rokov.
Ako sa vyvíjala vaša tvorba?
Lucy: Myslím, že sa stále vyvíjame, že je ťažko definovať ako…Ja som napríklad kedysi robila grafiku, bábiky, maľovala som tričká a posunula som sa k tetovačkovým dizajnom. Ale nie sú to oddelené škatuľky, sú všetky vo mne a jedna s druhou sa prelínajú. A rada namaľujem tričko pre priateľku aj dnes a z toho čerpám potom do návrhu. Tento svet nemá hranice, nedá sa z neho vyjsť a zatvoriť za ním dvere. Jedno nemôže existovať bez druhého. Veľa čerpám zo svojich starých prác…
Richard: Ja som v podstate stále len učeň, ktorý skúša robiť veci lepšie a lepšie.
Ako sa vám funguje na Slovensku?
Lucy: Nemáme to s čím porovnať, ja som nikdy nežila a nepracovala v inej krajine. A cítim sa dobre, keď k nám príde klient z Izraela či USA a povie „Trnava is such a nice town“. Nie som lokalpatriot, ale som Slovenka z praobyčajnej dediny. Hrať sa na niečo viac a tvrdiť, že niečo nejde, lebo to a ono a môže za to ten a tá… Z toho som vyrástla. Pracujem tu, žijem tu, tvorím svet, ak naše srdce bude chcieť niečo iné, tak o to vesmír požiadame (alebo to Richard naplánuje a stane sa to).
Richard: Neviem to posúdiť. Myslím, že pokiaľ je tattoo projekt medzi ľuďmi žiadaný, nezáleží na krajine, kde sa nachádzame. Na druhej strane, je to podnikanie, takže treba poznať svoju cenu a nerobiť príliš veľa kompromisov. Tetovanie je produkt ako každý iný. A nám sa „podniká“ celkom fajn.
Pohybujete sa v tatérskej komunite?
Lucy: Ja áno, Richard je môj najobľúbenejší tatérko a vzhliadam k nemu s úctou (a rešpektom). Som s ním každý deň a periem mu špinavé prádlo a varím vegánske jedlá (to sa nechválim, to je čistá realita). Okrem neho mám rada Petru Cankl, MI RU (Mirik Art), Špendla… Ale ak ste zvedaví, či chodíme na akcie a bavíme sa s tatérmi na spoločných vtipoch a zážitkoch, tak to vás sklamem. Mám skôr pocit, že niektorí nás možno berú ako exotov a vlastne možno o nás ani nevedia… A vlastne ja som hanblivá, tak predsa kamošov v taterskej komunite tým ťažko získam. Ale ak by sa niekto chcel kamošiť, tak ok. Som za 🙂
Richard: Obdivujem mnohých tatérov, a tu na Slovensku tiež. Nie som však moc spoločenský. Možno je to vekom, možno radšej rád odpočívam, alebo sa venujem osobným veciam a aktivitám. Prosím neberte to ale tak, že sa komunite stránim. Vlastne ani neviem, či som otázke presne porozumel. Dobre sa cítim medzi tatérmi z projektu ZKRUHU, či Kérky pre život. Moc sa však v tatérskej komunite nepohybujeme. Vlastne skoro vôbec, až na spomínané výnimky.
Richard a Lucy na akcii Zkruhu
zdroj foto: Zkruhu
Stíhate sledovať tvorbu cudzích tatérov?
Lucy: Nerada sledujem, aby som zbytočne nemala v podvedomí obrazy a obrázky, ktoré sa mi nejakým spôsobom objavia na papieri. Sústredím sa na seba, nech klient má na sebe čisto vec od nás, náš rukopis…
Richard: Občas len tak rolujem Facebook. A popri tom, občas „padnem na zadok“. 🙂
Tento rok Richard tetoval na charitatívnej akcii Kérky pre život vol. 5. Ako by ste v skratke opísali vašu účasť na tejto akcii?
Richard: Mali sme z toho dobrý pocit. Kérky pre život som doteraz navštívil len ako hosť, no tento rok pozvali aj nás, a to sa neodmieta, hlavne ak sú to kamoši z rodného mesta a robia dobrú vec. Navyše tetovať na jednom pľaci medzi menami ako Peter Bobek, to je pre mňa zážitok.
Richard a spokojný zákazník na akcii Kérky pre život
zdroj foto: Kérky pre život
Zdroj foto: Archív Bumpkin tattoo
