Miška z TAT MANIC: každý tatér kreslí na kožu odraz duše človeka
Dnešný rozhovor bude iný ako ostatné. Keď som Miške z TAT MANIC – Ružomberok (bývalé El Gato) posielal otázky emailom, nečakal som niečo tak dlhé a hlavne tak osobné. Na odpovede som si pár týždňov počkal, ale po ich prečítaní som si povedal „stálo za to si počkať“. Veď čítaj a posúď sám.
Začneme klasickou otázkou, ako si sa dostala k tetovaniu?
To je dlhý príbeh 🙂 . Prvé pohnútky, ktoré ma nakoniec k tetovaniu doviedli, boli už v detstve. Samozrejme, že vtedy som si to ešte neuvedomovala, ale retrospektívne mi to všetko dáva zmysel. Bolo to niečo ako osud, istá príťažlivosť, čo ma k tetovaniu podvedome doviedlo. To, že som odmala rada kreslila asi hovoriť nemusím. Spomínam si na prvý taký moment, ktorý hodnotím ako bod, kde to všetko začalo. Mohla som mať tak 7-8 rokov. Vymyslela som si jednu hru. Mala som malý kufrík a v ňom perá a fixky. Chodila som sním po ulici a na preliezačky, kde sme sa s kamarátkami hrávali. Celá hra spočívala v tom, že som nejakú kamarátku počmárala. Tá sa potom tešila z pekného obrázku na svojej koži. Raz to bolo srdiečko prepichnuté šípom, inokedy nejaká postavička, zvieratko a niekedy aj zložitejší obrázok. Keď som s prácou skončila, symbolicky som dostala zaplatené. Platidlom boli céčka a haliere 😀 😀 😀 . Môj dedo nás hrešil, že nech si nečmárame po rukách, že nám to tam ostane. Samozrejme, že sme si robili po svojom . O to viac nás to potom bavilo 😀 😀 😀 . Myslím ale, že podobných príbehov je viac.
Neskôr som sa k tetovaniu dostala až keď som mala asi 15 rokov. Bolo to obdobie, kedy som si kupovala časopisy o tetovaní. Veľmi ma to zaujímalo. Na to, že by som to mohla niekedy aj robiť som vtedy ešte nemyslela. Prišlo to o kúsok neskôr. To som mala asi 16. Frajer robil v bare a keď neboli zákazníci, vždy sa v taške našlo nejaké to pero. Zvláštne, že papier nie 😀 😀 😀 . A tak som čarbala po ňom. Väčšinou to boli portréty, postavy, démoni. Cieľom bolo to, aby to vyzeralo ako skutočné tetovanie. Keď to videli kamaráti, doniesli mi podomácky vyrobený strojček, že nech skúsim niečo vytetovať. No strach mi to nedovolil. Uvedomovala som si tú zodpovednosť, ktorá z toho plynie. Nie len za to, že nedajboh by to nebolo dobré a človek by to nosil celý zvyšok svojho života, ale predovšetkým za to, že isté hygienické podmienky by mali byť zabezpečené. Je to predsa len zásah do tela a zdravie je prvoradé. (pokračovanie odpovede pod obrázkom)
Medzi časom som sa snažila venovať škole, kresbe a iným povinnostiam. No veľa krát som sa pohrávala s myšlienkou ako začať tetovať. Prišlo však aj jedno pomerne krátke obdobie, kedy som bola zásadne proti tetovaniu. V tomto období boli isté okolnosti, ktoré ma od tetovania odrádzali. No napriek tomu ma vždy tetovanie podvedome priťahovalo, aj keď som sa snažila presvedčiť samú seba o opaku.
Opätovne som sa k tetovaniu dostala až na výške. Stále sa mi snívalo niečo o tetovaní. Mávala som aj jeden živý, často opakujúci sa sen, kde si dávam tetovať Mickey Mouse-a 😀 😀 😀 . Viem, čudné. Začala som sa o tetovanie viac zaujímať a zbierať všetky možné informácie okolo toho. Túžila som sa naučiť tetovať. Vtedy som dostala jeden skvelý darček. Bol to podobný kufrík tomu z detstva, akurát v ňom neboli fixky a perá. Bola to taká tá sada, veľa ihiel, 3 strojčeky, nejaké farbičky a pod. O kvalite obsahu kufríka asi hovoriť nemusím. Stačilo sa do toho už len pustiť. Prvé pokusy boli na umelej koži, bravčovej koži, banánoch a pomarančoch, ale moje dojmy neboli také ako som si predstavovala. Potom už len prvý odvážlivci. Predsa len je veľký rozdiel kresliť na papier či plátno, ako tetovať na kožu. Čo k tomu dodať? Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Nepoznala som nikoho, kto by mi vedel poradiť, či trochu pomôcť. Internet, články, fóra, návody. Veľa vecí u mňa proste nefungovalo tak ako som sa dočítala. Všetko to bolo o tréningu. Tetovať, tetovať a tetovať. A hlavne všímať si drobnosti. Začala som to robiť inak. Čas sa akoby zastavil. Neexistovalo nič, len ja, ihla, farba a človek ako plátno. Vtedy som začala skutočne tetovať.
Ako jedna z málo žien tetuješ realistiku. Väčšina tatérok tetuje watercolor, dotwork, abstrakt… Prečo práve realistika? Od začiatku tvojej kariéry si chcela robiť realistiku, alebo to nejak prišlo samo?
Neviem. Nejako veľmi nad tým nepremýšľam. Skrátka ma to k realistike ťahá viac. Je pravda, že podstatne menej tatérok robí realistku. Asi preto, že k žene sa to akosi viac hodí keď tetuje ženskejšie motívy. Hra s linkou, tvarom, škvrnou a farbou. U mňa to bolo vždy tak trochu naopak. Keď som rástla rada som kreslila démonov, zrúdičky a kozaté baby 😀 😀 😀 . Netreba si z toho ale nič vyvodzovať 😀 😀 😀 . Nie som ani žiadne chlapčisko. Prosto ľudské telo, tvár, výraz, sú veci ktoré ma vždy fascinovali úplne najviac a vlastne to tetujem aj najradšej.
V minulosti bola žena tatérka raritou. Dnes už to nie je také nezvyčajné. Pociťovala si pri svojich začiatkoch nejakú nevýhodu v tom, že si žena?
Vyslovene nevýhodu v tom nevidím, ale pár situácií takých bolo. Podľa mňa ešte stále existujú predsudky o tom ako má tatér vyzerať. Veľa ľudí si tatéra predstavuje ako muža, tak trochu s drsným výzorom a samozrejme potetovaného od hlavy až po päty. Neraz sa stalo, že keď sa prišiel potencionálny zákazník informovať, vyjadril údiv nad tým, že by som ho mala tetovať ja. No čo, malé mesto. Pomerne dosť často sa ešte stáva, že keď príde niekto nový a náhodou je nás v štúdiu viac, automaticky ma vypustí so svojho vnímania a začne svoje predstavy o tetovaní rozprávať úplne inej osobe. Samozrejme osobe mužského pohlavia, ktorá vôbec netetuje. Vtedy vznikajú celkom vtipné situácie, hlavne keď tohto človeka vtom chvíľu necháme. A až potom príde to prekvapenie 😀 . Takže predsudky sú tu stále, tak ako o tetovaní samotnom, tak aj o tatéroch. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú na ženu tatérku pozerať tak trochu cez prsty. Ale to je ich problém. Medzi tatérom a klientom musí byť v prvom rade dôvera. Ak vidím, že mi niekto nedôveruje, skrátka ho tetovať nemôžem. S človekom si musím rozumieť.
Ako to u teba funguje v súčasnosti? Tetuješ všetko, alebo si vyberáš koho zoberieš a sem tam aj nejakého zákazníka odmietneš?
Momentálne si tak trochu vyberám čo budem tetovať. V minulosti som sa až priveľmi snažila vyhovieť predstavám druhých. Potom bol síce zákazník spokojný, ale ja nie. A tam bol hlavý problém. S tým čo sa má tetovať musím byť stotožnená. Teraz sa snažím zákazníka viac usmerniť a vysvetliť mu, čo bude vyzerať dobre a čo zas nie. Pokiaľ vidím, že sa s klientom dá pracovať a nechá si aj čo to poradiť, vždy nájdeme riešenie, ktoré bude vyhovovať aj mne aj jemu.
Ako je to s návrhmi? Musí zákazník prísť už s návrhom, alebo tvoje štúdiou poskytuje celý servis od fotoshopového návrhu až po realizáciu tetovania?
Nie, zákazník nemusí prísť s hotovým návrhom. Čo by ale mal, je vedieť čo chce. Vyžadujem osobnú konzultáciu a chcem vedieť čo sa mu páči. Námety potom hľadám a dolaďujem ja. Samozrejme robíme aj špecifické návrhy na vyžiadanie, ale priznám sa, že po niektorých skúsenostiach sa do toho púšťam len veľmi nerada. Hlavne pokiaľ ide o presne nalinkované návrhy. Je to aj vtedy, keď má zákazník veľmi zlý úsudok o tom, čo je a čo nie je estetické, prípadne má zvláštnu predstavu o tom, ako majú vyzerať zvládnuté tiene, proporcie, perspektíva a pod. Vtedy je to veľmi ťažké. Práca s ľuďmi je celkovo komplikovaná, najmä čo sa týka spracovania ich predstáv do takej podoby, aby to vyhovovalo obom stranám.
V realistike sa často tetujú portréty spevákov, hercov, filmové postavy,… Máš vysnívaný portrét nejakej osobnosti, ktorý by si rada vytetovala nejakému zákazníkovi?
Asi nie. Nie sú to konkrétne osobnosti. Dôležité je pre mňa to, aby bola predloha dostatočne kvalitná a detailná.
Minulý rok si začala tetovať v nových prerobených priestoroch, do tímu si zobrala nového kolegu. Dá sa povedať, že máš za sebou celkom dobrý rok. Ako hodnotíš rok 2016 ty?
Tak minulý rok hodnotím veľmi pozitívne. Takmer všetko, čo sme si predsavzali sme aj dotiahli do konca. Najviac ma teší, že sa úspešne podarilo zostaviť fungujúci tím.
Keď už hodnotíme ten rok 2016. Čo viem, tak v Prahe na Tattoo Convention Prague si bola ako tatérka, v Bratislave na Tattoo wars ako divák? Navštívila si minulý rok ešte nejaké iné tattoo show?
Áno, v Prahe som bola ako tatérka a v Bratislave na Tattoo wars len ako divák. Boli to vlastne jediné conventions na ktorých som bola v roku 2016. Veľký problém vidím v tom, že si ešte stále akosi neviem zorganizovať prácu tak, aby mi ostával nejaký ten čas na podobné podujatia. Ale priznám sa, že tie menšie conventions ma až tak veľmi nelákajú.
Ktorá show sa ti páčila najviac a prečo?
Praha je úžasná. To je bez debát. Tattoo Convention Prague má predsa dlhšiu tradíciu. Je to medzinárodná súťaž a skutočne je tam na čo pozerať. Má to svoju nezameniteľnú atmosféru. Celkovo Prahu milujem 🙂 . Takže Praha víťazí.
Aby sme sa nebavili len on minulosti. Máš už nejaké plány na rok 2017? Môžeš nám ich prezradiť?
Jeden z najväčších plánov v roku 2017 je nový názov, nové logo a dokončenie štúdia, keďže je stále čo vylepšovať. Mimo toho ma čaká kopec práce. A inak sa nechám prekvapiť čo tento rok prinesie.
Ďalšia otázka bude pre teba ako pre zákazníčku, nie tatérku. Od koho už tetovanie máš, a od koho máš v pláne dať si vytetovať niečo ďalšie?
Moje tetovania sú moje tetovania. Prísne si strážim svoje súkromie a moje tetovania sú jeho súčasťou 🙂 . Ďalšie tetovania v pláne samozrejme mám, ale od koho a čo prinesie život sám.
PS:
A nakoniec tejto mojej malej spovede by som ešte rada dodala pár slov a pocitov. Profesionálne začiatky mojej práce ako tatérky na Slovensku boli veľmi kruté a ťažké. Stretla som sa s negatívnym prístupom od niektorých „kolegov“ a „kolegýň“. Preto by som chcela vyjadriť vďaku tým ľuďom z brandže, ktorých som stretla aj v rámci Tattoo convention Prague a Tattoo wars a považujem ich za ikony súčasnej tetovacej scény . Sú to ľudia, ktorí ma milo prekvapili svojím priateľským prístupom . Nesúdili ma bez spoznania a prejavili mi veľký kus empatie, čím mi veľmi pomohli sa zhlboka nadýchnuť a pokračovať ďalej . Veď keď je vám najhoršie a vtedy sa otvoria dvere na štúdiu a vojde dovtedy neznámy „kolega“ tatér s úprimnou snahou spoznať novú „kolegyňu“ a ešte donesie aj škatuľu koláčov, v človeku hneď ožije nádej, že sú aj na Slovensku tatéri, ktorí nového tatéra neberú ako konkurenciu, ale ako kolegu a myslia to od srdca. A na záver, tetovanie je pre mňa poslanie, životná cesta. Však podľa mňa každý tatér kreslí na kožu odraz duše človeka.
Zdroj foto:
